úvod

Slovenskí kandidáti na svätorečenie

Ján Čarnogurský (1904 - 1938)

Ján Čarnogurský sa narodil v Malej Frankovej 10.1.1904. Študoval v Malom seminári v Banskej Bystrici a odtiaľ bol poslaný na štúdia do Ríma, kde býval v kolégiu Bohemicum na Via Sistina a študoval na Pápežskej Urbanovej univerzite. Tu v roku 1925 obhájil dizertačnú prácu a získal doktorát z filozofie (žiaľ, jeho dizertačná práca

sa v bibliotéke spomínanej univerzity nenašla). Potom študoval teológiu a v roku 1929 obhájil dizertačnú prácu a získal doktorát z teológie (jeho dizertačná práca je v dispozícii v latinčine a OZ pripravuje jej vydanie v slovenskom preklade). V roku 1926 vstúpil do tretieho rádu sv. Františka a prijal aj rehoľné meno František Assiský. V roku 1928 bol v Ríme vysvätený na kňaza. Od roku 1929 do roku 1936 pôsobil ako kaplán v Kežmarku. Táto jeho kňazská služba bola prerušená najprv pobytom na základnej vojenskej službe a v roku 1934 bol po smrti spišskostarovesského dekana a farára v Rychvalde (od roku 1949: Veľká Lesná) Františka Kleina (+ 1.3.1934) farským administrátorom vo Veľkej Lesnej a to od marca do konca augusta. V roku 1936 ho ako 32-ročného mladého kňaza spišský biskup Ján Vojtaššák povolal na Spišskú Kapitulu do Kňazského seminára za špirituála bohoslovcov a profesora morálnej a pastorálnej teológie na Vysokej škole bohosloveckej. Dňa 1. júla 1938 pri pešej púti s bohoslovcami na Mariánsku horu v Levoči náhle zomrel vo veku 34 rokov v povesti svätosti. Pochovaný je v rodisku v Malej Frankovej. V roku 2011 vyšla monografia o jeho živote pod názvom Heroické čnosti Jána Čarnogurského.

Bl. Titus Zemna SDB (1919 - 1969)

Salezián, kňaz a trpiteľ  pre vieru don Titus Zeman z Vajnor pri Bratislave zomrel na následky neľudského väzenia a mučenia v komunistických väzniciach.

Životopisné dáta dona Titusa Zemana, saleziána kňaza

4. januára 1915 sa narodil v Bratislave – Vajnoroch
6. augusta 1932 zložil prvé rehoľné sľuby
7. marca 1938 zložil doživotné rehoľné sľuby
23. apríla 1940 bol vysvätený za kňaza
1941-1950 bol kaplánom, katechétom a školským radcom
1943-1946 bol profesorom chémie
31. augusta 1950 prvý raz ilegálne odviedol klerikov do Turína
23. októbra 1950 druhý raz ilegálne odviedol klerikov, bohoslovcov a kňazov do Turína
9. apríla 1951 pokus o ilegálny prechod cez hranicu nevyšiel, zatkli ho, vypočúvali, mučili väznili
22. februára 1952 bol odsúdený v Bratislave na 25 rokov ťažkého väzenia (Ilava, Mírov, Jáchymov, Leopoldov a Valdice)
10. marca 1964 bol podmienečne prepustený na slobodu
1968 – dostal súhlas verejne vykonávať kňazskú službu

8. januára 1969 zomrel v Bratislave
11. januára 1969 bol pochovaný v Bratislave – Vajnoroch

 Janko Havlík  CM (1928-1965)

Ján Havlík bol bohoslovec Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul a mal by byť prvým blahorečeným z regiónu Záhoria.

Ján Havlík, ktorého v rodnom kraji všetci poznali ako Janka, sa narodil v roku 1928, po maturite mal nastúpiť na štúdium teológie na Bohosloveckej cyrilometodskej fakulte v Bratislave. Pre protináboženské tendencie v spoločnosti to však nemohol urobiť a vstúpil ako kandidát vincentínov do noviciátu v Ladcoch.

V barbarskej noci vincentínov z 3. na 4. mája 1950 bol spolu s ostatnými novicmi násilne vyvezený z Apoštolskej školy do preškolovacieho ústavu v Kostolnej a následne poslaný na nútené práce na stavbu Priehrady mládeže do Nosíc. Po prepustení odišiel do Nitry, kde popri zamestnaní pokračoval v teologickom štúdiu a formácii. 

V októbri 1951 ho ŠTB zatkla. Jeho vyšetrovacia väzba spolu s mučením trvala 15 mesiacov. Vo februári 1953 sa konal v Nitre súdny proces v kauze Štefan Krištín a spol. a Jána Havlíka v rámci neho odsúdili za velezradu na 10 rokov. Výkon trestu začal v uránových baniach v jáchymovskom tábore Rovnosť. V priebehu týchto 10 rokov vystriedal krát obžalovaný pre misijnú službu spoluväzňom a dostal rok väzby navyše. Lenže jeho zdravie následkom fyzického a psychického týrania už bolo v roku 1960 natoľko chabé, že ho poslali do väzenského lazaretu. V októbri 1962 ho s podlomeným zdravím prepustili na slobodu. Zomrel 27. decembra vo veku 37 rokov na ulici opretý o popolnicu.

 

František a Tomáš Munkovci 

Boží služobníci František a Tomáš Munkovci - otec a syn, pochádzali z dobre situovanej židovskej rodiny. V novembri 1939 celá rodina konvertovala na katolícku vieru. Nemecké bezpečnostné zložky zaviedli tvrdé opatrenia voči všetkým zostávajúcim Židom.  Tomáš medzi tým vstúpil do jezuitského noviciátu v Ružomberku. Po zatknutí celej rodiny ich odtransportovali do koncentračného tábora v Seredi a odtiaľ boli odvlečení do Sachsenhausenu. Pri pochode smrti počas evakuácie tábora, boli zastrelení...Tomáš a František Munkovci zomreli pravdepodobne 21. alebo 22. apríla 1945 neďaleko mesta Neuruppin. Patrili medzi šesťtisíc obetí, ktoré počas pochodu zahynuli. Koncentračný tábor Sachsenhausen oslobodila Sovietska armáda 22. apríla 1945. Pochod smrti ešte pokračoval ďalej smerom na sever a na začiatku mája ho príslušníci SS opustili a ubiedení väzni sa dostali do rúk sovietskych a amerických vojsk.

http://jezuiti.sk/blog/munkovci/zivotopis/

 

Ján Vojtaššák, biskup

( 14.11.1877 Zakamenné
04.08.1965 Říčany)

Ján Vojtaššák

Mons. Ján Vojtaššák 1. 7. 1901 v Spišskej Kapitule prijal kňazské vysvätenie. Jeho pôsobiská sa často menili, v roku 1901 pôsobil ako kaplán vo Vyšnej Zubrici, v roku 1902 v Liptovských Kvačanoch, v roku 1903 v Bijacovciach, správcom farnosti v Bijacovciach bol v roku 1904, v roku 1905 pôsobil ako kaplán v Podvlku, Zubrohlave a Ústi nad Oravou, kde krátko pôsobil aj ako správca farnosti. V roku 1906 sa stáva kaplanom v Tvrdošíne a od roku 1908 vo Veličnej, kde až na krátke pôsobenie vo Vyšných Repášoch v roku 1910, pôsobil ako kaplán, farár a správca farnosti až do roku 1919, kedy sa stáva tajomníkom Biskupského úradu. Dňa 16. 12. 1920 bol menovaný za Spišského diecézneho biskupa, 13. 2. 1921 bol vysvätený na biskupa.Dňa 27. 2. 1921 bol intronizovaný, v roku 1945 mimo pastorácie a od roku 1950 - až do smrti - mimo pastorácie.

Mons. Ján Vojtaššák zomrel 4. 8. 1965 v Říčanoch, pochovaný bol 7. 8. 1965 v Zakamennom.

http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=59259

 

Michal Buzalka, biskup (1885 sv. Anton - 1961 Tábor)

 

 

 

 

 

Narodil sa 18. septembra 1885 vo Svätom Antone.

Po absolvovaní benediktínskeho gymnázia v Ostrihome študoval teológiu na univerzite vo Viedni.
14. júla 1908 bol vo Viedni vysvätený za kňaza.
V roku 1912 obhájil doktorát z teológie vo Viedni.
V rokoch 1908 - 1922 pôsobil v pastorácii v Teplej, Banskej Štiavnici, v nemocnici sv. Štefana v Budapešti, v Skýcove a vo Vajnoroch.
V rokoch 1922 - 1924 bol prefektom seminára v Trnave a pôsobil ako profesor morálky a pastorálky.
Po návrate do pastorácie v Zavare 1924 - 1931 bol vymenovaný za rektora seminára v Trnave. Po presťahovaní seminára do Bratislavy sa stal prvým rektorom seminára, a to až do roku 1940. Túto funkciu opäť vykonával v rokoch 1942 - 1950.
 
17. marca 1938 bol vymenovaný za pomocného biskupa Trnavskej apoštolskej administratúry a titulárneho biskupa konenského.
Biskupskú vysviacku prijal v Ríme 15. mája 1938.
V rokoch 1939 - 1945 zastával funkciu predsedu Katolíckej akcie a Združenia katolíckej mládeže.
V roku 1940 bol vymenovaný za vojenského vikára Slovenskej armády. V tejto funkcii zotrval až do roku 1945.
V roku 1945 ho štyri mesiace bezdôvodne väznili.
V roku 1950 bol uväznený komunistickou štátnou bezpečnosťou.
15. januára 1951 bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na doživotie.
V rokoch 1956 - 1961 žil v nútenej internácii v Děčíne a Tábore (v súčasnosti Česká republika).
7. decembra 1961 na následky prežitých útrap zomiera v Tábore. Jeho telesné pozostatky boli v roku 1964 prenesené do rodiska - Svätého Antona.
V roku 2000 sa začal proces jeho blahorečenia.

 http://www.abu.sk/arcidieceza/historia-trnavskych-pomocnych-biskupov/

 

 Žofia Bošňáková (1609 -1644)

Žofia pochádzala z rodu Bošňákovcov z Bosny. Členovia  rodu sa prvýkrát objavujú v Uhorsku v 15. storočí.  Narodila sa ako tretie zo siedmich  detí Tomáša Bošňáka a Márie Kenderessyovej 2. júna 1609 v Šuranoch
Žofia ako sedemnásťročná sa vydala za baróna Michala Serényiho. Serényiovci pochádzali zo Sedmohradska a mali viaceré majetky aj na Morave. Preto Žofia hneď po svadbe odišla na hrad Svetlo v Bojkoviciach. Jej manželstvo však trvalo veľmi krátko, pretože Michal Serényi na jar roku 1626 náhle ochorel. Ťažko chorý napísal na hrade Svetlo 10. marca 1626 svoj testament. Pamätal v ňom aj na chudobných. Poručil, aby sa im každý mesiac rozdalo do ich rúk 25 zlatých. Súčasne mali dostať aj obed. Za tieto milodary žiadal od nich len toľko, aby sa modlili za jeho dušu v očistci. V testamente pamätal aj na kláštory v Uherském Hradišti a Skalici, farára v Bojkoviciach. Je isté, že  za Serényiho štedrosťou stála aj jeho manželka Žofia Bošňáková, ktorá sa však už v máji 1626 stala vdovou.  Mala 20 rokov, keď ju o ruku požiadal František Vešeléni. Jej novým domovom sa stala Teplička nad Váhom, kam odišla začiatkom roka 1630. Tu, v teplickom kaštieli, sa jej narodili obaja synovia, Adam (1630) a Ladislav (1633).
               
Životným krédom Žofie bolo konať dobré skutky 
Životným krédom Žofie Bošňákovej bolo, že po človekovi ostanú len dobré skutky, všetko ostatné odveje neľútostný čas. Tejto zásade podriadila všetko svoje konanie. Pozornosť venovala najmä chudobným a trpiacim. Spolu s manželom Františkom Vešelénim založili a vydržiavali xenodochium, čiže útulok pre chudobných. Toto xenodochium založili na počesť Sedembolestnej Panny Márie a našli v ňom útočište nielen chudobní, ale aj opustení, chorí a siroty. Okrem stáleho vydržiavania útulku Žofia Bošňáková a František Vešeléni zriadili aj nadáciu v sume 1 000 zlatých. Z týchto peňazí, ktoré sa aj požičiavali, úroky plynuli v prospech útulku.  Vešeléniovci sa ako patróni  štedro starali aj o potreby farnosti a kostolov  na panstve.                      

Žofiu Bošňákovú charakterizovali skromnosť, dobrosrdečnosť, cit pre spravodlivosť a rýdze povahové vlastnosti.  Sám Vešeléni sa o nej vyjadroval vždy s úctou a pokladal ju za dokonalú bytosť. Žofia Bošňáková zomrela pomerne mladá 28. apríla 1644, nemala ešte ani 35 rokov. V tomto roku, poznačenom nepokojmi v súvislosti s povstaním Juraja Rákocziho I., jej rodina bývala na hrade Strečno, ktorý bol bezpečnejší ako kaštieľ v Tepličke.  Preto ju pochovali na Strečne v krypte pod hradnou kaplnkou. Zanechala po sebe dvoch synov, jedenásťročného Ladislava  a štrnásťročného Adama. Žofiin manžel František Vešeléni sa neskôr druhýkrát oženil s"Muránskou Venušou"  - Máriou Széchyovou.

 

Bl. Mária Terézia Demjanovičová (1901 – 1927)

  

 Svätý Otec František uznal autentickosť zázraku na príhovor Božej služobníčky Márie Terézie Demjanovičovej (1901 – 1927), rehoľnej sestry z Kongregácie charitatívnych sestier sv. Alžbety, pôvodom z New Jersey v USA. Ide o americkú rehoľnú sestru, ktorej korene siahajú do Bardejova. Rodičia sestry Demjanovičovej sa krátko po svadbe vysťahovali do Spojených štátov amerických.

Koncom 19. storočia Slováci húfom odchádzali do cudzieho sveta, väčšinou do Ameriky a Kanady. Odchádzali celé rodiny, odchádzali slobodní mládenci i dievčatá. Vyháňala ich bieda a útlak. Išli v mene Božom. Verili v Božiu prozreteľnosť. Východné Slovensko dalo svetu najviac vysťahovalcov. V skupine, ktorá prišla do USA v máji 1884, bol aj mladý manželský pár – Alexander a Johana, rodená Suchá, Demjanovičovi. Zosobášili sa len pred niekoľkými mesiacmi vo svojom rodnom meste Bardejove. Nebola to však ich svadobná cesta. Mali svoje plány, chceli si zarobiť a vrátiť sa domov. Človek mieni, ale Pán Boh mení. Alexander bol obuvníkom. Život v Amerike bol však iný ako v rodnom meste. Usadili sa v malom meste Bayonne, kde sa nachádzal gréckokatolícky kostol a kde sa slúžili sväté omše ako u nich doma, v Bardejove. Pre nich to znamenalo mnoho – každú nedeľu mohli duchovne pookriať a nabrať síl do každodenného tvrdého života.

Demjanovičovci mali sedem detí. Dve zomreli v útlom veku. Otec musel zanechať remeslo a pracoval v olejovej rafinérii. Rodičia boli pracovití a príkladní pre deti. Držali sa svojho duchovného dedičstva, svojej viery a náboženských zvykov. Cez týždeň sa pracovalo, v nedeľu svätilo. Po presťahovaní sa do nového domu, dosť vzdialeného od gréckokatolíckeho kostola, deti začali navštevovať rímskokatolícky kostol. Otec Terézie zomrel v roku 1925. Matka umrela sedem rokov predtým - v novembri 1918.

Miriam Terézia sa narodila ako siedme dieťa – 26. marca 1901. Pokrstená bola o päť dní neskôr v rodnom dome. Vtedy, ako je zvykom vo východnej cirkvi, dostala aj sviatosť birmovania. Udelil jej ich gréckokatolícky kaplán Teodor Štefan. Terézia, živé dieťa, vyrastala v dobrej katolíckej rodine, v prostredí presiaknutom hlbokou vierou a nenútenou nábožnosťou. Bola bystrá, a preto ju už ako 4-ročnú prijali do ľudovej školy. V roku 1913 ju rodičia zapísali na štvorročnú štátnu strednú školu v Bayonne. Maturovala tu v januári 1917.

V amerických štátnych školách sa nevyučuje náboženstvo. Každá katolícka farnosť sa stará o náboženskú východu detí na osobitných hodinách náboženstva, ktoré deťom dávajú rehoľné sestry alebo laickí učitelia. Teréziu učil náboženstvo gréckokatolícky kňaz. Po maturite a po skončení učiteľskej akadémie, keď jej medzitým zomrela aj mama, a po dlhom rozlišovaní a modlitbách, 8. decembra 1924 sa rozhodla vstúpiť do rehoľnej kongregácie milosrdných sestier svätej Alžbety.

Do noviciátu ju prijali krátko po smrti jej otca, 11. februára 1925. Spovedníkom jej bol benediktín, páter Bradley, ktorý si veľmi skoro uvedomil, že má do činenia s omilostenou dušou. Jej túžbou, vplyvom jezuitskej spirituality, ktorú denne počúvala v rámci duchovného čítania, bolo stať sa svätou. Nie však v očiach svojich spolusestier, ale v skrytosti, iba pred Pánom Bohom.

Rehoľný život Terézie Demjanovičovej bol veľmi krátky. Trval iba dva roky a tri mesiace – od 11. februára 1925 do 8. mája 1927. Svätosť sa však nemeria rokmi. Heslom jej života bolo od detstva plniť Božiu vôľu. Žila duchom modlitby. Zomrela na komplikovaný zápal slepého čreva a pochovali ju na kláštornom cintoríne.

 

Bl. Anna Kolesárová